Kríza spôsobená pandémiou COVID-19 si naďalej vyberá svoju daň, čo je vidieť na makroekonomických údajoch z Európy. V EÚ ako celku je verejný dlh už 92,9% HDP, zatiaľ čo v eurozóne prekročil v druhom štvrťroku 2021 hranicu 100 %. 

Výška dlhu sa líši v závislosti od krajiny. Na vrchole sú Grécko (209,3 %), Taliansko (160,0 %), Portugalsko (137,2 %), Cyprus (125,7 %), Španielsko (125,2 %), Belgicko (118,6 %) a Francúzsko (118,0 %). Na problém, ktorý centrálne banky vo všeobecnosti pozorne sledujú, sa počas pandémie pozerá voľnejšie. Ide o to, že bude musieť uplynúť čas, aby sa ukázalo, ako sa tento nový spôsob riadenia verejného dlhu skutočne vyvíja.

Splácanie štátneho dlhu sa stalo skôr morálnym problémom, než výlučne technickým. 20. marca 2017 Holanďan Jeroen Dijsselbloem, vtedajší prezident Euroskupiny, v rozhovore pre nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung uviedol:
„V kríze eura krajiny severu prejavili solidaritu s krajinami postihnutými krízou. Ako sociálny demokrat pripisujem solidarite mimoriadny význam. Ale ten, kto to požaduje, má aj povinnosti. Nemôžete minúť všetky peniaze na nápoje a ženy a potom požiadať o pomoc.“
V krátkom čase toto svoje vyjadrenie musel vysvetliť, ale nikdy sa zaň neospravedlnil.

Tento morálny postoj bol prítomný aj v prvých mesiacoch hospodárskej krízy spôsobenej koronavírusom. Šetrné štáty na čele s Holandskom nepretržite protestovali proti rozvoju mutualizácie dlhu a ďalšie mechanizmy európskej solidarity vo vzťahu k najviac postihnutým krajinám. Možné vydávanie korona dlhopisov s dlhými odkladmi splátok narážalo na silný odpor, v ktorom sa v zásade opäť dostali do popredia etické a morálne otázky podobné tým, ktoré pred troma rokmi nastolil Dijsselbloem.

Od vzniku zmeniek je dlh otázkou dobrej povesti a dané slovo jednou z hybných síl rastu a rozšírenia kapitalistického ekonomického systému. Najdôležitejšou cnosťou pre podnikanie je čestnosť hospodárskych subjektov. To umožnilo rozšírenie dôležitých komerčných sietí, formálnych i neformálnych, v priebehu novoveku. V devätnástom storočí sa rozšírili nové predstavy o gentlemanskom kapitalizme a dbalo sa na dôsledné dodržiavanie finančných a obchodných dohôd.

Dôvera v systém a v inštitúcie, ktoré ho regulujú, vrátane dodržiavania a dôsledného rešpektovania zmlúv, je súčasťou niektorých aspektov, ktoré odborníci na inštitucionálne štúdie, ako napríklad Douglass C. North, vyzdvihli ako zásadný faktor stimulu ekonomického vývoja. A naopak, nedôvera alebo nestabilita právneho systému, by sa mohla stať vážnou prekážkou pre investície a v dôsledku toho pre procesy tvorby kapitálu, ktorý je nevyhnutný v akejkoľvek dynamike ekonomickej modernizácie a expanzie.

V tomto zmysle by ekonomický rast založený na technologických alebo organizačných inováciách nemohol správne fungovať bez minimálnej inštitucionálnej stability. Ak sa pozrieme do histórie, mimoriadne situácie (najmä vojny) viedli k implementácii heterodoxných politík, ktoré by mohli zlomiť konsenzy, ktoré sa ozývajú v stabilnejších situáciách. Potreba inštitucionálnej reakcie na kritické situácie je dobre známym aspektom, s ktorým už máme rozsiahle historické skúsenosti.

Odporný dlh a koronakríza

V roku 1919 John Maynard Keynes varoval pred nebezpečenstvom, ktoré predstavuje stabilita a budúce ekonomické oživenie kontinentu v dôsledku tvrdosti a nepružnosti podmienok, ktoré Nemecku kladú krajiny, ktoré po prvej svetovej vojne podpísali Parížsku mierovú zmluvu.

K prísnemu splateniu dlhu a vojnových reparácií sa pridala aj ekonomická slabosť a inštitucionálna nestabilita Weimarskej republiky. Všetky tieto faktory viedli k mobilizácii totalitných síl, ktoré v konečnom dôsledku zničili nemecké demokratické inštitúcie.

História poukazuje aj na odpustenie odporného dlhu, charakterizovaného v zásade politickými rozhodnutiami spojenými s procesmi koloniálnej nadvlády alebo v nejakom nelegitímnom aspekte, ako to môže byť v prípade diktátorských režimov. Napríklad v roku 1868 federálna vláda USA zrušila dlh vydaný Konfederáciou. V roku 1898, po vojne medzi Španielskom a USA, bol kubánsky dlh odpustený, pretože bol považovaný za nelegitímny. V roku 1991 Poľsko znížilo polovicu svojho štátneho dlhu a v tom istom roku Egypt taktiež dosiahol podobnú redukciu s cieľom získať potrebnú diplomatickú a vojenskú podporu počas prvej vojny v Perzskom zálive. Ale asi najznámejším a najcitovanejším prípadom odporného dlhu je čiastočné zrušenie dlhu, ktorý znášalo Nemecko po druhej vojne, ktorý dosiahol mimoriadnu úroveň na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia. Na začiatku roku 1953 novinár The New York Times Paul Heffernan na konferencii, ktorá oznámila uvoľnenie týchto podmienok, poznamenal: „Nie je to len otázka peňazí. Pôjde o jednu z najdôležitejších zásad medzinárodného kapitalizmu: posvätnú povahu medzinárodných zmlúv “.

27. februára 1953 bola skutočne odpustená veľká časť verejného dlhu Západnému Nemecku okrem moratórií a ďalších opatrení na potlačenie splácania záväzkov súvisiacich s dvoma svetovými vojnami. Toto rozhodnutie slúžilo na posilnenie základov nemeckého hospodárskeho rastu v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Stručne povedané, ekonomické záujmy, a najmä sila veriteľov, hrali zásadnú úlohu pri plnení zmlúv a dlhových záväzkov. Vplyv kontextu a politických a inštitucionálnych podmienok na určenie rovnováhy právomocí a konečné prijatie konsenzuálnych rozhodnutí nebol ale o nič menší.

Za rozhodnutia prijaté v súvislosti s verejným dlhom existuje jasná zodpovednosť, pretože nič nie je zadarmo. Mohlo by sa však zadlženie spôsobené koronavírusom v budúcnosti považovať za nový typ odporného dlhu? Ako vidíme, príklady z histórie nám nechýbajú.

Zdroj: the conversation